Daniel Mihálik Polyhistor a pedagóg. * 10.10.1767, Hybe † 18.11.1840, Kežmarok      Narodil sa 10. októbra 1767 v Hybiach. Na univerzite v Jene študoval teológiu, filozofiu, prírodné vedy a matematiku (1796–1798), medziiným počúval prednášky filozofa J. G. Fichteho. Neskôr bol súkromným vychovávateľom u rodiny Szirmayovcov v Prešove a súčasne profesorom diplomacie a teológie na kolégiu v Sárospataku (1800–1801). Po zvyšok života pôsobil ako profesor na kežmarskom lýceu (1801–1840).      Daniel Mihálik patril medzi najerudovanejších pedagógov prvej polovice 19. st., „nahradzoval celý pedagogický zbor“. Propagoval nové myšlienky v prírodných vedách i v poľnohospodárstve. Ako pedagóg viedol študentov k samostatnému mysleniu, odmietal mechanické memorovanie. Od dvadsiatych rokov 19. storočia viedol cvičenia v rodnom jazyku.      Najväčším Mihálikovým dielom je rozsiahly spis Institutio physicorum prolegomena (1826). Má asi 400 strán a predstavuje dobré a zaujímavé kompendium zahrňujúce celú fyziku. Ako vzdelaný filozof sa autor zaujíma tiež o históriu a metodológiu fyziky. Fyzika podľa neho môže byť teoreticko-experimentálna (javy), matematická (sily), chemická a metafyzická (metódou je dedukcia a fenomenológia). V Mihálikovom výklade je teleso niečo určité a podstatné, pričom má náhodné vlastnosti. Na ich zistenie slúži pozorovanie a experiment. Zákony pohybu telies určuje matematika. S tým súvisí aj otázka kauzality vládnucej v prírode.      Zomrel 18. novembra 1840 v Kežmarku.